Great ideas, my life
15. března 2011 v 7:00 | greatmilan
Alebo posledná šanca žiť? Aktuálne tri dni od soboty sa vzduch oteplil natoľko, že som sa vybral jazdiť na biku. Rýchla jazda a ten iný vzduch, to je vždy po pochmúrnom zimnom období niečo nové, nekonečná inšpirácia a radosť. Droga. Sloboda pre nosy. A pravdepodobne definícia krásy.
Obdivujem skvelé možnosti pre cyklistov v meste, kde bývam posledných niekoľko rokov. Cyklistické chodníky prechádzajú cez hlavné oddychové zóny v meste, cez najväčšie sídliská, až za mesto. Už len treba pozbierať kamienky, ktoré ostali po zime. Podľa možností ...to už malo byť spravené. Je veľmi tenká hranica medzi stavom, keď kamienky pomáhajú a keď sa na nich nejaký inline-korčuliar, cyklista na nich zabije. A jeden biker sa skoro prizabil.
Je úžasné prechádzať miestami s ktorými ma spájajú pekné spomienky s jedinečnými ľuďmi. Ten vzduch mi to pripomenie. Ďalšie výhody: na biku mi dochádzajú súvislosti k článkom na ktorých priebežne pracujem. A celkovo tu ide o myšlienkový reštart. Reštart s opravou chybných systémových súborov, známy aj z Windowsu. A opäť je to o slobode.
Na bike som som využil zatiaľ každý z troch dní priaznivých na vyššiu teplotu vzduchu. Dnes to bol možno posledný čerstvý, ale hlavne čistý vzduch. Po výbuchu jadrovej elektrárne v Japonsku už nijaké zajtra nemusí byť. Japonský ekonomický boom - za cenu jadrových elektrární postavených na tektonických doskách, teraz stojí na periférii života a smrti. Je to dôvod na prehodnotenie kvality života na Slovensku. Máme jadrové elektrárne rezistentné voči zemetraseniam, priam stavané na zemetrasenia, no zemetrasenia tu nie sú. Máme domy odolné voči hurikánom, no hurikány tiež nemáme. Nič sa tu nestane, nič sa tu nedeje, nič sa tu nehýbe. A už nejde nič viac posrať. Tu sa nikomu nič nestane. Keby aj prišla tsunami a zaplavila okolité štáty, sme ostrovný štát. Ideálne miesto pre život!
Dnes som mal na obed japonský guláš. Pikantný. Výborný. Po tom som zo srandy hovoril, že bol ešte teplý, pálil! Čerstvo uvarený na treťom jadrovom reaktore v elektrárni vo Fukušime.
Aby toho nebolo veľa, po zemetrasení a tsunami im tam vybuchla sopka. Aspoň v Lýbii to žije. Pro-Kaddáfiho jednotky pokračujú v ťažení proti rebelom a vyzerá to tak, že Kaddáfi vojnu vyhrá. Jednou z otázok je, akú vojnu. Vojnu voči vlastným ľuďom? Tých nazýva nepriateľov? Krv mu stojí za to? Je totálne odtrhnutý od reality, aj sa tak oblieka. Ak ostane pri moci, bude to trapas pre celý svet, čo sa vo vzťahu ku Kaddáfimu diplomaticky dostal do stavu off-linu. Panarabská spravodajská televízia Al Jazeera používa titulok LYBIA UPRISING - v prvom momente mi to asociovalo UPRISING - najväčší slovenský reggae festival na Zlatých pieskoch v Bratislave. V Lýbii to naozaj žije, všetci behajú so samopalmi strielajú a hulákajú, atmosféra ako na technopárty. U nás je to fajn... Poď na bike!
6. února 2011 v 15:04 | Milan
Ako naznačuje nadpis, tento článok patrí hlavne Vanilke. V súvislosti s novým webom TV Nova je zaujímavé že som sa na ňom objavil vedľa takého blogerského mena, ako je práve
Lady Vanilka (na obrázku). Mám rád aktívne dievčatá. Oceňujem Lady Vanilku za úprimnosť, sarkazmus a neskrotnú odvahu odpovedať vo svojich self-videách na akúkoľvek otázku. Jej inšpirácia je asi neobmedzená - denne prináša na svojom blogu niečo nové a čitatelia reagujú na jej podnetné články na aktuálne témy. V komentároch... Niektorí ale neznesú že niekto môže byť lepší ako oni a namiesto realizácie vlastných snov si na nej ventilujú svoje komplexy. Tieto narážky na jej osobu sú neoprávnené, nemusí si z toho nič robiť. A Lady Vanilka vyzerá byť úplne v pohode. Spomenul som si na jednu vetu z neviem akého filmu: Kdyby to bylo lehké, dělali by to všichni. A keby to naozaj robili, nepísali by také debilné veci. Super článok o takom niečom napísal strážny aniel našej blogosféry - Stanislav Rulc na oficiálnom blogu blog.cz -
Mnoho povyku pro nic... U Vanilky mám rád ešte dva pozitívne aspekty. Drží sa svojej identity a hovorí o tom čo je dobré, a čo zlé. Lady Vanilka je jedna z najaktívnejších autorských blogeriek. Alebo jedna z najatraktívnejších? Označenie VIP blogerka jej patrí. Videoblogom sa ešte určite budem venovať aj keď ich prioritne nesledujem.
Čo sa týka môjho článku na novom webe, teší ma dobrá odozva... V komentároch ste upozornili na dve gramatické chyby. Keď som porovnal zverejnený text s tým ktorý som poslal, vyšlo najavo že dve i na y zmenila editorka serveru. Bolo to spôsobené menšími rozdielmi medzi slovenčinou a čestinou.
Aktuálne je v projekte zapojených 12 vybraných blogeriek a 5 blogerov. V krátkom čase po spustení serveru sa objavila výzva "Chceš psát pro krásna.cz?" na ktorú reagovali stovky blogerov. Dievčenských VIP blogov bude teda o niekoľko desiatok viac, ostatní budú spolupracovať inak.
Dúfam že budem mať dostatok času aby som cez svoje príspevky mohol robiť druhých šťastných. Asi o tom je život že? Môj určite.
11. prosince 2010 v 16:33 | Milan
Rád sa s vami podelím s originálnym zážitkom, ktorý som mal minule lekárni. Prišiel som tam, ako inak, po lieky. Boli to antipsychotiká na lekársky predpis a mal možnosť už predtým overiť si, k dispozícii ich hneď nemá asi žiadna lekáreň. V tejto mojej nemenovanej lekárni sa jedno-dve balenia vždy nájdu a zvyšok musia objednať.
Nebolo by na tejto situácii nič zvláštne, keby sa ma lekárnička nespýtala: "Tak ako minule?" To vo mne tej chvíli evokovalo identickú otázku barmanky v mojom obľúbenom bare. A tak som s pobavením zaplatil za recept, zobral si čo mali a po zbytok liekov som sa vrátil inokedy.
14. listopadu 2010 v 17:28 | Milan
Včera večer som zažil jeden z najsilnejších koncertov vôbec. Bratislavskú skupinu Longital tvoria Shina a Daniel Salontay. Sú to akísi elektronickí pesničkári 21. storočia a hrajú hudbu zo srdca - "heart beat", v ktorej sa snúbia prirodzená jedinečnosť a virtuozita s poslucháčskou príťažlivosťou, pesničkárstvo s elektronikou. Longital majú úspech v zahraničí a za sebou mnohé koncerty v Európe a Amerike. Jeden z albumov im krstil svetový Glen Hansard.
Dano a Shina sú neopakovateľní virtuóznou hrou sláčikom (smyčcem) na gytaru, basgytaru a využitím nevídaného hudobného nástroja - dotykovej obrazovky Lemur Jazz Mutant. Nemalo by mi to byť cudzie, no niekedy naozaj nerozumiem, kde sa tá originalita v niektorých ľuďoch berie. Jednoducho virtuozita a svetová úroveň. V určitých častiach obaja hrali sláčikami na gytaru a na basu, bol to neuveriteľný súzvuk dvoch ľudí, podobný práve Glenovi Hansardovi s Markétou Irglovou. Som rád že v tejto už aj tak dosť progresívnej dobe sa dá zažiť ešte niečo o úroveň vyššie. Mal som ten pocit, že som na správnom mieste. Ten pocit keď je zbytok sveta nepodstatný...
Vždy mám rád, keď niečo nejde podľa plánu. Ani včera nechýbali humorné situácie. Keď Shina počas skladby nastolila otázku "Pokračujeme ďalej?", diváčka sediaca celkom vpredu hneď vedľa kapely zareagovala - "pokračujeme ďalej!" Publikum sa začalo smiať a bolo veľmi príjemné, keď sa tá slečna následne ospravedlňovala, bola už zjavne mimo pod vplyvom určitých látok...
Ešte predtým Dano odohral pol pesničky gytarou sediac medzi divákmi v priľahlej chodbe, vraj je tam najlepší zvuk. Pred jednou s posledných skladieb na koncerte niekto z publika navrhol, ak súhlasíte, mohli by sme si spomenúť na zavraždeného Ernesta Vaľka. Na to Dano začal rozprávať, ako sa to dozvedeli z novín pri príchode na Slovensko a ako sa mu v noci sníval sen - boli pri ňom asi traja muži ktorí ho chceli pálkami zbiť. Dano rozmýšľal čo urobiť. Odrazu sa ich "začal nebáť". Hneď nato ich začal mať rád a oni zmizli. No objavil sa tam ešte jeden a ten ho zastrelil. Po tomto vtipe sa znovu ozvala už spomínaná slečna s požiadavkou, aby sme si spomenuli tuším aj na nejakého Tibora. Takže večer mal aj ďalší, príjemný, no ťažko definovateľný rozmer, odkaz.
Odišiel som pred úplným koncom. V skutočnosti som si Longital vypočul len pár chvíľ, súbežne s týmto koncertom a potom naplno som si totiž v inom klube naordinoval zdravú dávku moderného punku a rock 'n' rollu. To druhé je niečo, čo ma definuje a s čím sa stotožňujem.
14. října 2010 v 22:22 | Milan
Dnes sa mi podarila unikátna vec. Respektíve nepodarila, ale čo nasledovalo ma posunulo ďalej. Slovenská hudobná legenda Miro Žbirka je práve, po niekoľkých rokoch, na ďalšom turné a tentokrát zo symfonickým orchestrom.
Predchádzajúce turné z rockovým zvukom som mal síce najradšej a občas si ho pozerám na vydanom DVD, no aj aktuálna koncertná šnúra je vysoko hodnotená a skúsiť treba všetko.
Spočiatku som sa očakávanej šou naozaj chcel súčastniť. Lenže v Prešove bol plánovaný koncert pár dní pred uskutočnením zrušený. Vraj z technických dôvodov, možno kvôli nízkemu počtu predaných lístkov a možno pre stavebné práce v novoprenajatej Mestskej hale. Na 30 rokov ju získala jedna firma, ktorá ju ale na počudovanie prevzala v katastrofálnom stave a tak sa zrejme chcela pomstiť zrušením jedného z hlavných a najlepších podujatí druhej polovice roka v tomto meste. Ľudia mohli vrátiť lístky, alebo sa zúčastniť iného koncertu v Košiciach. Niektorí sa však o zrušenom koncerte dozvedeli priamo na mieste a bolo to kruté. Napríklad pre niekoho, kto mal práve narodeniny, ako som sa dočítal v internetovej diskusii ohľadom problému.
Sám som sa potom zmieril s koncertom v Košiciach a vybavil som naň novinárske akreditácie. Dnes však nadišiel deň D a ako naschvál, šéfredaktor redakcie vysielajúceho média mal večer jednoducho iný program. Snažil som sa teda pár hodín pred začiatkom s manažérkou koncertu akreditovať iného človeka, s ktorým som tam šiel, no organizačný tým to považoval za neštandardné a bla bla bla. Prístup na koncert schválili len pre mňa. Nechcel som do Košíc ísť sám a na všetko som sa nakoniec vykašľal. Na výtvarnej som s mladými ľuďmi čo sa pripravujú na architektúru, nakreslil stoličku a cítim sa oveľa voľnejší. Niekedy je dobré neurobiť niečo, čo by človek mohol. Aj o tom je sloboda a demokracia.
28. září 2010 v 22:23 | Milan
Správa Tlačovej agentúry SITA o smrti gitaristu a speváka The Bridgeheads ma hlboko zasiahla. The Bridgeheads 11. septembra odohrali v Prešove perfektný koncert v rámci svojho turné a tiež festivalu Urbantest.
17. septembra Tomáš následkom pádu utrpel vážne zranenie obličky, brušnej časti, stratu krvi, niekoľkonásobné zlomeniny a taktiež pomliaždeniny svalov a ciev. Podľa správy sa lekárom v bardejovskej Nemocnici sv. Jakuba speváka podarilo čiastočne stabilizovať. No včera, po desiatich dňoch od nehody boj o život prehral.
Ostali mi fotky z koncertu. A aj preto. Neviem čo bude ďalej. Neviem...
Foto: greatmilan
12. února 2010 v 23:36 | Milan
Posledné dni sú pre mňa intenzívne... A organizačného charakteru. Vybavujem nejaké koncerty a akcie, začali tiež prípravy na hudobné festivalové leto. Rok 2010 bude super!
Tento rok som si za cieľ vytýčil získať nových partnerov, čo sa mi doteraz darilo viac-menej aj bez vlastnej iniciatívy.
Z Bratislavy netrpezlivo očakávam zásielku od nemenovanej svetovej doručovacej jednotky DHL, má prísť moja nová videokamera a budem tak môcť pracovať na novej dimenzii obsahu blogu. Vlastné filmy budú ako audovizuálna zložka dopĺnať texty a fotografie.
Myslel som že dnes vyjde aj rozhovor so mnou v novinách. Nevyšiel, ale bude to v iný piatok, redakcia mi dá vedieť...
Inak počúvam vždy novú hudbu, nové albumy, v telke mám šťastie na zaujímavý program, užívam si život a teším sa na najbližšie koncerty. V Top Gear som videl super naháňačku s Fordom Fiesta a Corvette po nákupnom centre... A potom aj vylodenie Fiesty s armádou "v Normandii". Vraj najpôsobivejší test nového auta v britskej televízii. Potom som videl aktuálny dokument Michaela Jacksona. Obama v Európe na stretnutí so Sarkozym a Berlusconim. Berlusconi: Bol jeden z najlepších na svete. Obama: Nie. Bol najlepší! Áno je to this is it. Už má pokoj. Je jedno kto si čo myslí, on to potrebuje a prvý krát urobil niečo pre seba.
10. února 2010 v 22:26 | Milan
V piatok 19. februára 2010 vyjde v denníku Prešovský KORZÁR v prílohe Pohoda rozhovor so mnou. Bude o mne, o fotení a budú tam samozrejme moje fotografie.
Link:
Foto: greatmilan.blog.cz
8. ledna 2010 v 22:14 | Milan
Fotenie a písanie
Možno to hovorí každý, ale hovorím to ja: Milujem fotenie. Koncom roka som fotil pár dobrých koncertov. Je to niečo tak úžasné... Čo tak stať sa svetovým hudobným fotografom? Skúsenosti pribúdajú, treba však lepšiu techniku (foťáky, objektívy, filtre, blesky)
Prihlásil som 5 svojich fotografií do súťaže o naj bike fotku za rok 2009 v slovenskom Časopise BikeMag. Ihneď som dostal správu, že fotky sú super a že som zaradený do súťaže (s výkričnikom). Doteraz som sa nikdy nestihol prihlásiť do žiadnej fotografickej súťaže. V roku 2009 som sa maximálne zameral na fotenie. Teraz mám dosť materiálu. V novom roku sa pokúsim selektovať, upraviť a posielať zábery do súťaží, aj informačným odberateľom (agentúram, partnerom a hlavne vlastným projektom) možno to k niečomu bude dobré. Teraz v januári ma čakajú dve súťaže, tá prvá má niečo spoločné s otázkou, kto hýbe peniazmi, či čo a druhá sa týka juhovýchodnej Európy, z ktorej mám veľa záberov (nikdy nezverejnených).
Tesne pred Silvestrom a v januári začala Slovenská Tlačová Agentúra uverejňovať moje textové a fotografické príspevky. Mám tam už sedem článkov a veľmi dobrú odozvu od pracovníkov TASR. Je to aktivita v rámci projektu TASR do ktorého ma prihlásila moja škola a všetko sa vlastne týka školy. V budúcnosti určite budem pracovať pre agentúry, ale moja "novinárska" činnosť by mala viesť nezávislými smermi, bez lojality k vydavateľovi, a bez preddefinovanej redakčnej línie. Je to preto lebo moje "jemné" príspevky napríklad v tlačených novinách narážajú na akúsi "surovú žurnalistiku" a to nie som ja. Kreativita potrebuje voľnosť. Vidím to tak že agentúram dám čo chcú a ja si budem robiť čo ja chcem.
Čo sa týka staronových plánov, chcem robiť vlastné filmy. Vymyslel som nový dokumentaristický typ filmu - panoramatický. Zatiaľ to stojí na bode mrazu, lebo nemám kameru.
Je zaujímavé mať svoj blog, ktorý ukazuje čo práve robím a poskytuje aj niečo viac. V roku 2010 by mal nabrať silnejší vietor vejúci k životnému štýlu a zaujímavým veciam. A možno sa podaria aj spomínané filmy. Teší ma, že si ho prezerajú známi, aj ich známi a všetci ostatní. A to nie len v Európe, ale aj v Mexiku a USA. Sú to väčšinou ľudia s ktorými som sa stretol tu Slovensku. Tak mi to pripadá že keď ma budú sledovať aj na Kube tak tam konečne padne komunizmus. A nieje k tomu ďaleko. Oplatí sa sledovať aj môj Facebook a Twitter.
Učím sa na bicie
Začal som sa učiť na bicie. Možno to je strašne neskoro, ale dostal som sa k tomu až teraz a pokiaľ človek chce a ide mu to, tak by to nemal byť problém. Vraj mám rytmus. Učiť ma začal kamarátov kamarát Marek. Hrá na bicie už 13 rokov. Pokúsil som sa mu urobiť doprovod aj na gitare. Aj to mi išlo. Vraj keby som nemal ten rytmus, tak by som sa k jeho bicím pripojiť nemohol a iní hudobníci s tým v začiatkoch majú problémy. Takže som celkom rád. Dostal som ponuku hrať v skupine ale zatiaľ to na koncert nie je. Viem zatiaľ len tri rytmy, nejaké prechody a zakončenie a treba to trénovať. Bicie, to je psychiatria, ale zasa niečo čo ma neskutočne baví.
Pomaly sa mi plnia sny a nie sú celkom nereálne, pretože ku kultúre a hudbe som mal vždy blízko, keďže so vyrastal vo výnimočnom prostredí, kde bola moja mamka riaditeľka kultúrnej organizácie. Vždy som musel hodiť na koncerty, do divadla, významné podujatia, recepcie a tak. Spomínam si na koncerty vážnej hudby, to som neznášal. Hudobná jar, hudobná jeseň, kto to preboha vymyslel? Snažil som sa zaspať, ale to nešlo. Tak som na letáčiku počítal skladby, ktoré už boli odohrané, ale vždy som sa poplietol a čas sa vliekol ako sopeľ z nosa.
Na rozdiel od vážnej hudby ma rocková scéna fascinovala. Už keď som bol malý chlapec, chodil som na koncerty rockových skupín, ktoré dnes patria medzi tie najlepšie.
V poslednom čase chodím na koncerty viac-menej služobne, počúvam, užívam si hudbu, fotím, píšem a možno budem aj hrať na bicie! Čo viac si priať. Ostáva len tvrdo cvičiť.
Ešte niečo?
Haha, raz by som chcel mať vlastnú rodinu a spraviť si vlastné Vianoce, no teraz je to hudba budúcnosti. Milujem fotenie, učím sa hrať na bicie. Jazdím na biku, dám si viac extrémneho Downhillu a Freeridu. Pred pár rokmi som sa pri tom skoro zabil ale znova ma lákajú skoky. A nezabudnem ani na výtvarné umenie, ktoré mi robí radosť.
Aaa už viem: Chcem si prejsť svet, hlavne severnú a južnú Ameriku, západnú Európu a Austráliu. Aj také krajiny ako Tibet, Fínsko a moje obľúbené Chorvátsko, tam sa najradšej vraciam. S kamarátmi sa poskladáme na jachtu. A chcem pracovať v USA. Čo ja viem v hlavnom meste sveta New Yorku alebo niekde v slnečnej Californii.
Nechcem chodiť do školy, ale musím. Musím ísť na vysokú, aj chcem. A potom sa flákať doma aj vo svete a robiť zaujímavé veci.
Bude to zábava, rok 2010 bude ďalší rok v ktorom ša každý o niečo snaží. Samozrejme aj ja, a snáď sa mi niečo podarí. Tentokrát by som chcel mať viac pokoja. Ale smozrejme že si ho užijem! Treba myslieť pozitívne a potom je život vau.
A eštee: Počul som v jednej pesničke, že "fenomény tohto veku, šliapu po láske a po človeku". Chcem svetový mier...
25. prosince 2009 v 20:23 | Milan
Pohľad do kalendára na 24. decembra je magický. Na začiatku vianočných dní to však bola veta moderátorky Biby na konci Pohody_FM v Rádiu_FM, ktorá ma pobavila - Čo najmenej pripálených koláčikov... A bola to pravda lebo v našej kuchyni rozvoniavali upečené koláčiky a perníky. A to bolo ešte v čase pred tým štedrým.
Štedrý deň bol až do večera v znamení príprav štedrej večere. V hudobnom Rádiu_FM vysielali samé rozprávky. Zo všetkého som si robil srandu. Pri tom som rozmýšľal, mnohým ľuďom som vždy zlepšoval náladu, ale vnútorne som bol uplynulý rok dosť smutný a prázdny človek. Lenže prišiel som na fakt, že sa dokážem hnevať vždy len chvíľku a depresie tiež nevydržia dlho. Aj preto mi je väčšinu roka všetko smiešne.
Krátko pred šiestou večer som ešte vyprážal rybu a urobil som si jeden z najkvalitnejších čajov, nejaký kráľovský Cejlónsky čaj, ktorý som dostal od mojej kamarátky čo vlastní lekáreň. Urobil som ho aj rodičom a bol to naozaj dobrý čaj. Ako zvyčajne, nasypal som si doňho toľko cukru, že by to niekoho mohlo zabiť, a zrejme som tým porušil stáročné receptúry.
Všetko sa stihlo a večera sa mohla začať. K našej veľkej rodine sa pridala aj suseda a moja babka, ktorá prišla na sviatky k nám. Celý rok akoby plynul len aby mohla znovu nastať taká čarovná chvíľa akou je slávnostná štedrá večera. Nepekné bolo len správanie sa mojej malej sestry, ktorá nechcela jesť a celý čas vyvádzala. Radšej nemyslím na to čo som robil v jej veku ja.
Tešili sme sa pri rozbaľovaní darčekov spod vianočného stromčeka. Mladší súrodenci s rodičmi si v obývačke zahrali spoločenskú hru a ja som mohol v pracovni využiť chvíľku pokoja na úpravu fotografií v grafickom programe, vyskúšal som nové internetové aplikície s podobnými funkciami a počúval som pritom vianočný DJ-ský set na Rádiu_FM. Aj tým som asi poručil všetky možné protokoly, ale nenapadlo ma pozerať v televízii popolušku.
O desiatej som sa vybral do kostola na "polnočnú omšu", kde som zažil celkom príjemné chvíle s ľuďmi ktorých som tam stretol. Keď zhasnú svetlá a tisíc ľudí spieva tichú noc, svätú noc, to tiež stojí za to.
Po skončení ma hudba v mp3-ke zviedla na prechádzku mestom. Bol to bláznivý nápad, ale pokiaľ mi nad hlavou nežiaria anieli spiavajúci "pokoj ľuďom dobrej vôľe," tak mi z tej hudby ešte totálne nešibe. Bol som sám, no mesto nebolo zas tak prázdne, kedže ľudia sa zbiehali na polnočnú omšu do kostolov.
Po polnoci som prišiel domov, ani tu nikto nespal. Sestra si čítala novú knihu, ďalší pozerali film. Všade boli samé koláče a sladkosti. Dal som si čokoládu. Prečítal som si New York Times na internete, a zistil som útok na pápeža počas omše. Správu som v zápätí videl na vlastné oči na CNN. Nešokovalo ma to, na to som mal príliš dobrú náladu.
Nadránom som zaspal, pričom Vianoce boli všade okolo mňa.
16. prosince 2009 v 22:08 | Milan
Vianoce pre všetkých
Keď som čakal dnes kontrolu u lekárky, v čakárni si vedľa mňa sadla zrejme mama, a jej dcéra o niečo ďalej. Mama držala v ruke nejakú lekársku správu s nálezom o fyziologických problémoch vo vývine. Z druhej strany si sadol zavalitý muž, asi nejaký robotník, s malým synom. Rovnako držal v ruke podobné lekárske papiere. Z tretej strany som počúval cez empetrojku rádio, v ktorom sa redaktori ľudí pýtali, či si vedia predstaviť Vianoce osamote. Zamozrejme že také Vianoce si nikto predstaviť nevedel. Každý si predstavoval len pekný čas strávený s rodinou... A je zvláštne počúvať také niečo a zároveň byť v miestnosti plnej problémov ľudí. Okrem svetového mieru by som chcel, aby sa vyriešili zdravotné problémy všetkých chorých a aby počas Vianoc nikto nebol sám.
Holub na ľade
Videl som najsmiešnejšiu vec na svete, keď sa predo mnou holub poškykol na ľade. Bola to len chvíľka a nič sa mu nestalo. Obaja sme sa smiali : ))
Ilustračné foto: greatmilan.blog.cz
O2 prístup
Potreboval som si dobyť kredit na mobile a príjemný pracovník v O2 zistil že NA karte mám ešte veľké množstvo peňazí a ponúkol mi možnosť nižšieho dobytia. Doteraz sa mi také niečo nikdy nestalo a u konkurenčných operátorov je podobné rozumné rozmýšľanie hudbou budúcnosti, ak nie nonsens. Tak som povedal, že výborne.
Hneď nato mi ponúkol možnosť prejsť na program O2 Fér, za 13 centov do všetkých sietí. To bolo ešte lepšie. Pred nejakým časom som chcel O2 Fér ale kartu mám na iné meno a robili s tým problémy a nakoniec som sa na to vykašľal. Teraz predavač len kývol rukou a o sekundu som to už mal.
Keby chodili v rádiu nejaké pesničky na želanie, tak by som mu asi jednu poslal, pretože mi spríjemnil deň a ja som mu povedal, že to bol zatiaľ najlepší prístup aký som tu zažil. O2 mám rád a ďakujem predavačovi v značkovej predajni na Hlavnej v Prešove.
Foto: greatmilan.blog.cz
13. prosince 2009 v 23:28 | Milan
Na východ prišla zima
Znovu ma napadá jedna odrhovačka zo škôlky - Sniežik sa nám chumelí, zimička už prišla... Ale je v tom jeden háčik, alebo skôr sniežik. Zimička síce už prišla, ale sniežik nie a nie napadnúť.
Oddnes, alebo odvčera je tu na východne konečne zima. Dá sa povedať, že udreli tuhé mrazy. Pociťujem to už aj pod vetrovkou. Veď v takej zime zbanktrotuje Sibír a jemu podobné sležné eldoráda sa presťahujú spolu so zimnými radovánkami asi sem. Už len chytro zapnúť snežné delá a zimička tu bude v plnom prúde. Jedno delo namierime aj na cesty, nech to aj cestárom nahradí počasie. To ich zakaždým prekvapí, že sneh zasypal im cesty : )) Jaromír Nohavica použil raz tento vtip vo svojej piesni.
Vianočná anketa
Na blogu som stihol vytvoriť vianočnú anketu. Nechápem, ako niekto môže milovať vianočné reklamy (v mojej terminológii jedna z foriem odrhovačiek). A kto zase prepánajána nemá rád Vianoce? Tie blbé možnosti na hlasovanie som v ankete vymyslel ja a takto to malo byť. Sloboda voľby. A nezabudnite všetci hlasovať.
Čo práve robím
Čo sa týka môjho voľného aj "zabratého" času, som vždy vyťažený. Len zlomok z toho čo robím, sa dostane aj na môj blog. Už len to je úspech.
Rozhovor pre blog.cz
Za posledný rok som dostal niekoľko ponúk na rozhovor v novinách a posledný rozhovor som poskytol práve pre môj obľúbený server blog.cz. Teším sa, že sa prevádzkovatelia pre tento krok rozhodli práve v tomto mesiaci december, kedy pomaly prichádzajú Vianoce. Nie také, aké nám predstietrajú debilné vianočné reklamy, ale pravé, čarovné Vianoce. Rozhovor so mnou bude zverejnený práve v čase, keď budú všetci bloggeri doma prežívať vianočnú atmosféru a sadnú si k pc inak, ako po celý rok. Sadnú si k pc, a blog bude cez sviatky niečo také úžasné, jemné a neopísateľné, ako vianočné ráno. Teším sa na to. Myslím že Vianoce sú najkrajším obdobím bloggerov.
Pracovné nasadenie
Vrátim sa ešte k uplynulému týždňu, počas ktorého som mal možnos pracovať na zaujímavom projekte aj v rámci školy, ale náhodou aj vo voľnom čase.
Co ďalej
Celkom sa mi darí a moje záujmy zaznamenávajú úspechy. Hlavne vo fotení, ktorému sa prvý rok venujem profesionálne. Cez Vianoce sa pokúsim na chvíľu vypadnúť niekde kde som dlho nebol. A potom? Do nového roku si nenaplánujem nič nesplniteľné. Budem pokračovať v tom čo som začal. Budem zlepšovať svet.
3. prosince 2009 v 22:59 | Milan
Od poslednej soboty som na tom zdravotne dosť zle. Bolo toho na mňa strašne veľa, chodiť do školy a byť vždy všade. Aj samé problémy. V spleti vyťažených dní to zrazu prišlo. Kto je väčší outsider? Na mňa je alergický vlastný organizmus. Som alergický na teploty. Z najhoršieho som vonku ale pretrvávajúce bolesti zapáleného hrdla mi nedajú spať. Zašlo to tak ďaleko, že som sa sám nedokázal vyliečiť, ako normálne. Bojujú za mňa antibiotiká a začínajú zaberať. Lekári by mali antibiotiká predpisovať len v nevyhnutných prípadoch. Zabíjajú črevnú mikroflóru, ktorá sa niekedy obnoví až po roku. Prvý krát som sa stretol s tým, že k antibiotikám beriem probiotickú kultúru a v tabletkovej forme.
Spätne som si prešiel, či som niečo nespravil zle čo mohlo spôsobiť stav v akom sa nachádzam, ale nie. Stalo sa to lebo sa to stať malo. Inak by ma z hektického tempa zastavilo niečo horšie a tep by sa už neobnovil... Po šiestich dňoch ležania sa postupne začínam registrovať. Je to čas keď si môžem porozmýšľať o obľúbených otázkach, napríklad aký je zmysle života. To mi napadne vždy keď nemám čo robiť. A nemám čo robiť len vtedy keď ma k tomu niečo prinúti. Ako teraz keď som pre chorobu nemohol robiť vôbec nič. Chcem začať nový život. Nebudem robiť nič. Ee to už som skúšal stokrát. Ale už nechcem robiť všetko. Naučím sa povedať nie.
Keď sa dám dokopy, tak v decembri sa toho bude konať veľa. Napríklad Vianoce, koncerty, a na všetko ostatné sa vykašlem. A mohla by napadnúť aspoň vločka snehu aby Mikuláš dostal odvahu. Cez prázdniny by som chcel ísť na Aljašku a zabiť medveda. Videl som to vo filme Na ostrie noža. Na nočné filmy som teraz odkázaný a snažím sa pretrpieť blbý denný program v telke. A neviem načo je 200 programov keď rozumiem len českým a čiastočne aj slovenským.
Special thanks:
Ďakujem za všetky blahoželania k mojim meninám, ktoré som mal v piatok : ))
14. listopadu 2009 v 23:47 | Milan
Dnes som bol prvýkrát voliť a voľby ma očarili. Nechápem, prečo veľa ľudí ignoruje volebné právo, ako konečne slobodné rozhodovanie po tisíckach rokov útlaku. Keď niet koho voliť, aj tak sa oplatí zájsť do volebnej miestnosti. Sedí tam volebná komisia ako na bankete, rozprávam sa s mladou susedou, s ktorou sa vidím len málokedy, hlavne v lete ne kajakoch.
Predložím občiansky preukaz a dostanem hŕbu papierov. Zakrúžkujem kanditátov na župana a za poslancov. Keby niekto vôbec vedel, aký srandovný výber som urobil, smial by sa. Tých mien tam bolo na veľkom A2 papieri strašne veľa, ja som vybral celkovo len troch.
Radšej som na obálku nepísal svoje meno a triedu. Zvyknem to tak robiť na písomkách v škole a aj všade inde. Nechcel som však, aby sa moje hlasy náhodou nezneplatnili. Nejakú inú srandu si vymyslím nabudúce.
Mal som z toho celkom dobrý pocit. A bolo tam teplo. Ešte zaujímavejšie voľby by mohli byť, keby ich súčasťou boli nejaké ďalšie atrakcie.
23. října 2009 v 23:27 | Milan
Dnes bol najzvláštnejší deň v mojom živote. Do najkrajšieho kraja Slovenska, do Pienin, som nešiel na túru, na prázdniny, ani do campingu s karavanom. Bolo to niečo úplne iné. Zomrela moja najlepšia teta. Splnila svoju životnú úlohu. V práci aj doma. Nebola mamou, ale bola mamou pre iných. Ako niekdajšia vedúca školskej jedálne bojovala vždy za správnu vec, výživu, aj za práva slabších. Starala sa o celú rodinu. Výborne varila a bola výnimočná osobnosť. V priebehu niekoľkých týždňov však môže choroba ukončiť cestu človeka. Tento piatok sa rodina stretla, na jej pohrebe. Aj mi je ľúto, prečo je to tak. Ale na druhej strane všetko nakoniec dobre dopadlo, hlavne posledné chvíle, hodiny a sekundy života mojej tety. Aj deň vyšiel. Rodinná kontinuita bola v tomto prípade príjemná, pokojná, ale iná. Niečo tak veľmi zvláštne. Stále mi to nedochádza. Čo bude ďalej. Asi aj niekto koho máme vzájomne radi, si potrebuje občas oddýchnuť...
30. září 2009 v 23:07 | Milan
Pred dvoma dňami začali zo stromov padať prvé listy. Na cestách naprieč Slovenskom som si všimol aj pestrejšie farby prírody, čo je nesporným znakom, že je tu zmena ročného obdobia. Stále hovorím o ročnom období a nie len o nejakom prechode medzi letom a zimou. Podľa niektorých ľudí jar a jeseň zmizne. Ja to tak nechcem.
No ale skončilo bezvetrie, klesli teploty. Čo teraz spravia všetci starí ľudia, čo sa celé leto sťažovali na zdravotné ťažkosti? Zaplnia ordinácie u lekárov, alebo nevylezú spod kužušiny až do jari? Zdravotné poisťovne kvôli nim neskrachujú. Zravotná starostlivosť je predsa na Slovensku poskytovaná len z povinnosti. Nič viac, len menej. Niekto nemá ani na lieky, nie to ešte na uspokojovanie vyšších potrieb, ako dôchodcovia, čo ja viem, v Nemecku, ktorí žijú svoju jeseň života skutočne aktívne. Je to smutné, tak ako čas ktorý so sebou prinesie opadávanie listov.
A čo budem robiť ja? Už viem. Treba robiť veci, na ktoré som nemal čas kvôli rozšantenému letu. Znamená to viac pracovať na sebe. Viac kresliť, viac maľovať... Nie, žiadna škola, ako by napadlo hociktorému dospelákovi. Ako 18 ročný k nim už vraj patrím, ale stále mi to nedochádza. Jeseň je môj obľúbený čas. Dnes mi však nedochádza ani to, kvôli čomu vlastne. Pomôž mi na to prísť : ))
29. září 2009 v 21:36 | Milan
Posledný víkend mohol byť jeden z najlepších. Možno aj bol.
V piatok som bol s kamarátmi opekať. Keď sme došli na bicykloch na chatu za Prešovom, bol už večer. Vietor fúkal opačným smerom ako zvyčajne a celý dym z ohniska sa valil rovno na nás, čo sme tam sedeli za stolom. Tak sme sa fajne vyúdili. Medzitým sa fakt zotmelo a neostali sme na noc. Spustili sme sa dolu popod Kalváriu a namierili sme si to za mestskú halu. Potom šiel každý svojou cestou domov. Z jedným kamarátom som ešte sedel pri Toryse a ešte som fotil jednu nehodu. Keď som prišiel domov, dal som všetky veci okrem foťáka do sprchy a vypral som sa v práčke. Konečne som sa necítil ako kus údeného mäsa z mäsokombinátu. Potom sa nedialo nič.
V nedeľu naobed som s rodičmi z Prešova vyrazil na Moravu. V Česku som spal jednu noc, na blog som ešte večer pridal jedno fajn video, ktoré mi nedalo spať. V pondelok poobede alebo večer som sa vracal späť. Ďiaľnica z Bratislavy do Žiliny bola uzavretá a obchádzka viedla po starej ceste. Jeden kamión sa tam na diaľnici pri Žiline rozflákal po protihlukovej stene. Neviem ako to kamionista mohol prežiť, keď kamión bol spučený ako plechovka od coca-coly pod slonovým zadkom a poriadny kus protihlukovej steny zobral so sebou.
Za Žilinou sa tvorili neskutočné kolóny. Našťastie v protismere. A za Martinom... Tomu sa hovorí mnohokilometrová zápcha. Moja cesta bola oproti zúfalo stojacim autám pomerne rýchla. Nastala ale strašná situácia. Pred naším autom išli dva kamióny, z ktorých jeden (zo Sabinova) začal odbočovať. Všetko sa zbehlo strašne rýchlo. Ten druhý ho začal obehovať, ale ten prvý si to rozmyslel, alebo neviem čo sa stalo. Druhý kamión dokázal ten prvý predbehnúť a stihol to ešte pred stredovým ostrovčekom, ktorý sa tam zrazu objavil a vyhol sa aj protiidúcej kolóne. Naše auto tiež v domnení obehovalo odbočujúci kamión. Ten sa ale prudko začal tlačiť do stredu a náves sa tesne mihol pred prednou kapotou auta. Nebyť okamžitému brzdeniu a opätovnému zaradeniu sa za ten blbý kamión, mohlo to skončiť veľmi veľmi veľmi škaredo. A aby toho nebolo dosť, pri prejazde tunelom Branisko sa vypli svetlá. Vlastne každé druhé, čím v tuleni nastala napoly tma.
Na slovenských cestách sa zakaždým presviedčam o fakte, podľa ktorého sa stáva strašne málo nehôd, oproti množstvu nebezpečných situácií, ktoré permanentne nastávajú a nezmenia sa na osud len vďaka obrovskému šťastiu, alebo kvôli zbytku motoristov, čo ešte vedia šoférovať. Tu vážne ide o krk.
22. září 2009 v 20:08 | Milan
Už od konca minulého mesiaca som bez foťáka. Mám podozrenie, že sa zasekla uzávierka a možná je aj chyba v objektíve. 30 dní majú v servise na to, aby môj problém vyriešili, ale vôbec sa s tým neponáhľajú. Našťastie tento týždeň by som ho už mal mať.
Vôbec ma neteší, že môj blog je už nejaký čas bez aktuálneho obrazového spravodajstva. V každom prípade môžem byť rád, že sa mi niečo podobné nestalo niekde v zahraničí alebo na nejakom koncerte. V lete som toho stihol veľa, vlastne všetko. Bez fotenia si život už ani neviem predstaviť. Musím povedať, že to nie je ľahká ani lacná zábava, ale fotografovanie je rozhodne jedna z najúžasnejších vecí na svete. Takže profesionálni fotografi napríklad z National Geographic majú vlastne najlepšiu prácu na svete, čo však ešte nie je môj prípad.
18. září 2009 v 14:27 | Milan
Po návrate z Drienice ďakujem spolužiakom, a všetkým ktorí si na mňa spomenuli, keď už mám dnes 18 rokov. Aj keď si niektorí najprv mysleli že si robím srandu. Včera som sa pýtal Joža, koľko je hodín. Povedal že 23:51. A ja som zistil že o 9 minút mám narodeniny. Tak ešte že som si spomenul.
15. září 2009 v 23:50 | Milan
Tretí týždeň v novom školskom roku celkom ujde. Pre mňa je totiž celý bez školy. V pondelok mala naša škola voľno, v utorok je štátny sviatok a od stredy do piatku bude naša trieda na Drienici, kde bude prebiehať povinný kurz záchrany života. Predpokladám príjemne strávený čas, aj keď sa práve necítim zdravotne celkom v poriadku.
Po návrate z Drienice budem určite doma. Tento piatok mám narodeniny... 18
Zde hledá 