Benátky

29. srpna 2011 v 0:34 | greatmilan | Cestovanie a Svet

Skoro mesiac som bol na cestách po juhovýchodnej Európe a po roku som sa vrátil aj do Talianska. Talianov pri cestovaní stretávam často a trochu mi lezú na nervy. Vždy majú plnú hubu rečí a ich jazyk je ako stvorený na kvákanie. Niekedy a hlavne v lete to vyzerá, akoby boli všetci do jedného v zahraničí. Radšej nemyslím na intenzitu Nemcov a Japoncov. Ako po veľkom sťahovaní národov. Existuje ešte vôbec Japonsko?

Nervozita opadá pri vychádzaní z auta na parkovisku pri Benátkach.

Taliančinu a Talianov mám rád u nich doma, veď nakoniec, Taliansko je jednou z mojich obľúbených krajín. Nie kvôli jedlu. Morské príšerky nejem, lasagne na mňa nejak nezapôsobili, ani tradičné špeciality. Keď nie som na oficiálnej večeri s vopred daným menu, rád si v reštaurácii dám len jedno, pizzu. A robím to len tak. Je dôležité povedať, že v stravovaní tu nie je tým hlavným jedlom a ani nie je z Talianska. Dokonca pizzu tu už nepečú Taliani, ale Vietnamci a iní exoti. A to aj v najtalianskejších oblastiach Talianska, takže ak vám záleží na akože talianskom (?) zážitku z jedla, dávajte si pozor, v akej reštaurácii budete jesť (a myslím že to platí aj na Slovensku, lebo keď ľudia nadávajú na zlé reštaurácie, tak prečo tam vôbec chodia?). Vrcholom bolo, keď som našiel indiánsku pizzeriu a kebab spolu v jednej prevádzke. Samozrejme, že sú tu talianske reštaurácie a minulý rok som si užil naozaj dosť talianskej pizze od talianského kuchára s pravým talianskými prepasírovanými paradajkami, na miesto ktorých my používame kečup, ale dobrú pizzu si môžete dať pokojne doma. Na Slovensku ju robia rovnako dobre, ak nie lepšie (?) a navyše za rovnakú cenu ako v Taliansku. Pritom sa ľudia idú zblázniť, aké je to neviem aké talianske jedlo, no pripadá mi to ako veľký mýtus. Pizza nie je talianská. Niekto môže povedať, pizza je slovenská. Ak k tomu pridáme fakt, že tradičné slovenské jedlá vytlačil vyprážaný syr a hranolky, nenamietal by som.

Ďalším faktorom, prečo mám Taliansko rád, je jeho kozmopolitné zloženie. V uliciach si všímam kopec prisťahovalcov s odlišným národnostným a náboženským pozadím, pomerne veľa černochov. A akýchsi Indov, na trhoviskách to nimi prekvitá. V pestrosti je krása, nie? A najlepšie je, že tu nikto nikomu nevadí. Keď som pozoroval baviť sa černocha s Talianom, komunikovali priateľsky a úplne prirodzene. Dokonca ten černoch bol vo firme šéf toho Taliana. Bol to možno lepší príklad spolunažívania, neviem zatiaľ posúdiť, koľko prisťahovalcov sa tu objavilo len z núdze, keď nemali v Afrike alebo v Ázii čo jesť, no viem, že veľa z nich tu reálne niečo hodnotné robí, napríklad študuje na tunajších univerzitách. Rád vidím pokope rôznych ľudí a v Taliansku je nás jedinečných ľudských jedincov toľko desiatok miliónov, samozrejme Talianov najviac, že mám pocit, nie som sám. A kvôli tomu sa sem budem vracať.

Úžasná je tu supermoderná infraštruktúra. Diaľnicami sa tu nikto nepozastavuje, kto necestuje autom má k dispozícii supermoderné vlaky. Mestská doprava? Aj tie najstaršie autobusy sú celkom nové. To vystihuje vážny prístup Talianov k doprave a už len kvalitná mestská doprava zvyšuje životnú úroveň. Cestovanie na väčšie vzdialenosti má tiež niečo do seba, veď v Európskej únii sa zvykne hovoriť, že cestovanie plní najdôležitejšiu úlohu pre jej integritu. Kto by mal otázky, prečo sú Taliani vyspelí. Lebo vyspelí sú v myslení a majú to dobre vymyslené. Všetko čo má fungovať, funguje dokonale. Iste, pár detailov by sa našlo, ale dobrý dojem mi radí prehliadnuť ich. Nemám s tým problém.

V Benátkach je lepšie byť, ako rozprávať o nich. Sú fenomén, ktorý zapôsobil aj na mňa. Auto je lepšie zaparkovať mimo Benátok, lebo v nich je to ako v New Yorku, nedá sa tam zaparkovať. Po krátkej ceste vlakom, naozaj veľmi krátkej a príjemnej, sa po moste pre vlaky, autá aj pre peších dostanete do Benátok. Po východe zo stanice stačí zahnúť doľava, prejdete okolo prvého kostola a prejdete prvom moste cez kanál. Potom stačí sledovať dobre viditeľné označenia na fasádach budov - Námestie sv. Marka a po úzkych uličkách a početných mostoch ste za chvíľu na hlavnom námestí. Nedá sa tam stratiť. Je tu aj možnosť využiť služby vodných taxíkov, alebo gondolierov, ktorí prevážajú turistov za jednodnú cenu, kam chcete, možno až do Karibiku, nepýtal som sa. Prechádzať sa po starobylých uličkách vlastnými nohami je však podľa mňa zaujímavejšie a vyhnete sa prípadnému prevráteniu sa gondoly. Lebo aj to sa stáva a v nie lákavo vyzerajúcej mierne zapáchajúcej vode by nechel skončiť určite ani žiadny gondoliér, inak by v kanáloch organizovali plavecké kurzy, alebo hrali vodné pólo. Námestie sv. Marka je veľké, ale až tak ma nedostalo. Je obdĺžnikové a obklopujú ho vysoké portály budov, niektoré sa rekonštruujú, lešenie je aktuálne aj pod vysokou vežou uprostred, ktorá sa im už raz zrútila. Ešte pred pár rokmi bola situácia s budovami v centre zlá. "Dnes už je väčšina z nich zrekonštruovaných," náhodou som počul sprievodkyňu pre skupinku Američanov, čo sa mi práve hodí, ale stále ich veľa ostáva neobývaných a v zlom stave. Keď sa tak (nedobrovoľne) pozerám, niečo podobné sa dá povedať aj o niektorých Američanoch... Ceny hotelov a všetkého sú čím bližšie centra vyššie. Vysoké.

Horúce letné dni netreba podceňovať, pri cestovaní o to viac, keď sa nemôžete len tak vrátiť domov napiť, alebo vypnúť plyn :)) Hlavne si so sebou zoberte fľašu s vodou. Naplniť si ju znova môžete v niektorej z fontánok s pitnou vodou, ktoré sú rozmiestnené všade po Benátkach a voda z nich tečie neustálym malým prúdom. Skvelý nápad.

Každé väčšie mesto má svojich pouličných hudobníkov. Na jednej ulici ich vie byť veľa, väčšinou gitaristi, saxofónisti, univerzáli hudobníci. Zatiaľ najlepšiu klasickú pouličnú skupinu som videl práve v Benátkach. V jednej úzkej uličke to išlo starému huslistovi a gitaristovi veľmi dobre. Na jednom menšom námestí hrala mladá kompletná hudobná skupina z Paríža. Na ďalšom námestí vidím slečnu, ktorá si kreslí svetlými farbami na tmavý papier. Veci ma rozložené na akejsi zakrytej studni. Z okraja námestia ju sledujú dvaja policajti/carabinieri, policajt a policajtka. Policajtka k nej po chvíli podíde a niečo do nej hučí. Evidentne ju posiela preč, je mi ju ľúto.

Vôbec ma nezaujímajú nejaké pamiatky. Nikdy by som nikam nešiel len kvôli tomu, aby som si pozrel nejakú budovu z roku 2. Nemám rád staré budovy, skôr moderné biznis hotely, aj to len niektoré. Výnimku tvoria katedrály a Taliansko je pre mňa top jeden krajinou s takýmito kostolmi. Katedrály sú sami o sebe transcendentným zážitkom, ako nič iné z architektúry, ako žiadne iné chrámy a už nič podobné sa nikdy nepostaví. Sú akoby zárukou kvality histórie, kameňa, sú o veľkosti Boha a malom človeku, ktorý sa na neho má obracať. Vlastne ani kvôli tomu by som nikam nešiel, no nájsť stavbu náhodou, je zvláštne. Rád sa stratím vo veľkých mestách a objavujem. Aj tentokrát. Išiel som okolo menšieho námestia, na konci ktorého bol kostol s impozantnou kopulou, preto ma napadlo, aby som sa išiel pozrieť, mohlo by to byť zvnútra zaujímavé. Keď som vošiel, hneď som vedel, že to je jeden z nakrajších kostolov, aké som kedy videl. Hlavný oltár bol v strede, bočné lode trochu netradične stavané do kríža odvárali priestor do strán, ale aj do výšky a nad tým celým niekde v oblakoch tá veľká kopula. Bolo to tam obrovské. Potom som zistil, že pred dvomi mesiacmi tam bol pápež. A ja. Benátky sú plné starých chrámov. Na každom kroku, teda, na každom kanáli. Stredovaký kňaz musel byť vyšportovaný, keď ich mal všetky oboplávať na lodi a veslovať. Určite sa sem na nejaký čas vrátim a každú nedeľu pôjdem do iného kostola.

Vadia mi len turisti. Sú všade. Benátky sú najnavštevovanejším miestom na svete, preto ak sa im chcete vyhnúť, najlepším časom na prechádzky je skoro ráno, alebo neskoro večer. Obchodov je v centre viac než je zdravé. To, čo sa zdá byť pre mesto najväčším prínosom, je aj najväčšou nevýhodou. Kolorit mesta je ovplyvnený turizmom. Keď však máte chuť dať si v Benátkach kávu, je lepšie vybočiť z frekventovaných trás a zastaviť sa v niektorej z kaviarní v úplne tichých uličkách kúsok od centra. Sú tu aj parky. Svoj pokoj v Benátkach nájdete. Stojí to za to.

Ako som povedal, Benátky sú silný fenomén. Pamätám si film James Bond Casino Royale, ktorý som si pozrel v kine a v Benátkach prebiehali asi najsmutnejšie, no pôsobivé scény. V relácii na plnenie snov Modré z neba na Makíze (ktorú inak nepozerám), ste si mohli všimnúť, že do Benátok chodia aj slepí a hluchí ľudi, tak veľa to pre nich znamená byť tam a dýchať benátsky vzduch... Najväčší hotel na svete, The Venetian v Las Vegas, je dokonca postavený v štýle Benátok. Američania zúfalo túžia mať vo svojej pomerne mladej krajine (neobmedzených možností) aspoň niečo z histórie starého kontinentu, ale sú megalomanskí developeri bez vkusu, to sa vie. Nič nie je lepšie, ako byť v skutočných Benátkach. Hovorí sa, že je to najkrajšie mesto na svete. Podľa mňa nie. Je najzaujímavejšie. Benátky by mal vidieť každý.