November 2010

Prehľad najdôležitejších faktov z môjho pohľadu

28. november 2010 at 17:49 | Milan |  Politická scéna
Komunálne voľby 2010. Často s ich mýlim s komunálnym odpadom. Nikdy ale neriešim otázku, či ísť voliť alebo nie. Skôr to, či niekoho voliť alebo vhodiť do rozhodujúcej krabice prázdne volebné lístky. Je to pre mňa niečo ako jeden zo základných prvkov demokracie. Takí Američania s volením nemajú žiaden problém a voľby sú pre nich niečo tak samozrejmé, ako moriak na Deň vďakyvzdania. Na Slovensku ale stále bojujeme s nízkou volebnou účasťou. Keď už nešli voliť ani moji blízki, ktorí sú nie len kvalitní ľudia, ale aj uvedomelí občania, potom situácia taká vážna ešte nebola. Nie je to môj problém, že niet koho voliť.

Politici, na vrcholovej ako aj na nižšej komunálnej úrovni, sú podnikatelia, ktorí si špinavú prácu urobia sami, alebo sú to biele kone finančných skupín. Alebo vraj jednoducho hlúpi ľudia, ktorí o tom ešte nevedia.

LONGITAL

14. november 2010 at 17:28 | Milan |  diary
Včera večer som zažil jeden z najsilnejších koncertov vôbec. Bratislavskú skupinu Longital tvoria Shina a Daniel Salontay. Sú to akísi elektronickí pesničkári 21. storočia a hrajú hudbu zo srdca - "heart beat", v ktorej sa snúbia prirodzená jedinečnosť a virtuozita s poslucháčskou príťažlivosťou, pesničkárstvo s elektronikou. Longital majú úspech v zahraničí a za sebou mnohé koncerty v Európe a Amerike. Jeden z albumov im krstil svetový Glen Hansard.

Dano a Shina sú neopakovateľní virtuóznou hrou sláčikom (smyčcem) na gytaru, basgytaru a využitím nevídaného hudobného nástroja - dotykovej obrazovky Lemur Jazz Mutant. Nemalo by mi to byť cudzie, no niekedy naozaj nerozumiem, kde sa tá originalita v niektorých ľuďoch berie. Jednoducho virtuozita a svetová úroveň. V určitých častiach obaja hrali sláčikami na gytaru a na basu, bol to neuveriteľný súzvuk dvoch ľudí, podobný práve Glenovi Hansardovi s Markétou Irglovou. Som rád že v tejto už aj tak dosť progresívnej dobe sa dá zažiť ešte niečo o úroveň vyššie. Mal som ten pocit, že som na správnom mieste. Ten pocit keď je zbytok sveta nepodstatný...

Vždy mám rád, keď niečo nejde podľa plánu. Ani včera nechýbali humorné situácie. Keď Shina počas skladby nastolila otázku "Pokračujeme ďalej?", diváčka sediaca celkom vpredu hneď vedľa kapely zareagovala - "pokračujeme ďalej!" Publikum sa začalo smiať a bolo  veľmi príjemné, keď sa tá slečna následne ospravedlňovala, bola už zjavne mimo pod vplyvom určitých látok...

Ešte predtým Dano odohral pol pesničky gytarou sediac medzi divákmi v priľahlej chodbe, vraj je tam najlepší zvuk. Pred jednou s posledných skladieb na koncerte niekto z publika navrhol, ak súhlasíte, mohli by sme si spomenúť na zavraždeného Ernesta Vaľka. Na to Dano začal rozprávať, ako sa to dozvedeli z novín pri príchode na Slovensko a ako sa mu v noci sníval sen - boli pri ňom asi traja muži ktorí ho chceli pálkami zbiť. Dano rozmýšľal čo urobiť. Odrazu sa ich "začal nebáť". Hneď nato ich začal mať rád a oni zmizli. No objavil sa tam ešte jeden a ten ho zastrelil. Po tomto vtipe sa znovu ozvala už spomínaná slečna s požiadavkou, aby sme si spomenuli tuším aj na nejakého Tibora. Takže večer mal aj ďalší, príjemný, no ťažko definovateľný rozmer, odkaz.

Odišiel som pred úplným koncom. V skutočnosti som si Longital vypočul len pár chvíľ, súbežne s týmto koncertom a potom naplno som si totiž v inom klube naordinoval zdravú dávku moderného punku a rock 'n' rollu. To druhé je niečo, čo ma definuje a s čím sa stotožňujem. 

longital
Foto: greatmilan | Viac fotiek