Dnes sa mi podarila unikátna vec. Respektíve nepodarila, ale čo nasledovalo ma posunulo ďalej. Slovenská hudobná legenda Miro Žbirka je práve, po niekoľkých rokoch, na ďalšom turné a tentokrát zo symfonickým orchestrom.
Predchádzajúce turné z rockovým zvukom som mal síce najradšej a občas si ho pozerám na vydanom DVD, no aj aktuálna koncertná šnúra je vysoko hodnotená a skúsiť treba všetko.
Spočiatku som sa očakávanej šou naozaj chcel súčastniť. Lenže v Prešove bol plánovaný koncert pár dní pred uskutočnením zrušený. Vraj z technických dôvodov, možno kvôli nízkemu počtu predaných lístkov a možno pre stavebné práce v novoprenajatej Mestskej hale. Na 30 rokov ju získala jedna firma, ktorá ju ale na počudovanie prevzala v katastrofálnom stave a tak sa zrejme chcela pomstiť zrušením jedného z hlavných a najlepších podujatí druhej polovice roka v tomto meste. Ľudia mohli vrátiť lístky, alebo sa zúčastniť iného koncertu v Košiciach. Niektorí sa však o zrušenom koncerte dozvedeli priamo na mieste a bolo to kruté. Napríklad pre niekoho, kto mal práve narodeniny, ako som sa dočítal v internetovej diskusii ohľadom problému.
Sám som sa potom zmieril s koncertom v Košiciach a vybavil som naň novinárske akreditácie. Dnes však nadišiel deň D a ako naschvál, šéfredaktor redakcie vysielajúceho média mal večer jednoducho iný program. Snažil som sa teda pár hodín pred začiatkom s manažérkou koncertu akreditovať iného človeka, s ktorým som tam šiel, no organizačný tým to považoval za neštandardné a bla bla bla. Prístup na koncert schválili len pre mňa. Nechcel som do Košíc ísť sám a na všetko som sa nakoniec vykašľal. Na výtvarnej som s mladými ľuďmi čo sa pripravujú na architektúru, nakreslil stoličku a cítim sa oveľa voľnejší. Niekedy je dobré neurobiť niečo, čo by človek mohol. Aj o tom je sloboda a demokracia.
Jugin | 
Dobrej článek...
Zde hledá
dobre vedieť, že aj v Prešove sa na architektúru pripravuje rovnako