Halloween. Google si už tradične neodpustí upravené logo, ďalšie stránky tiež. V meste sa konajú halloweenske párty. Prichádzajú mi emaily a hlavne tie z ameriky sú "strašidelného" charakteru. A ja znova, ako každý rok, odmietam tento deň a tento jav, ktorý nepatrí k našej stredoeurópskej, ale čo viac, slovenskej zaspatej kultúre.
Dušičky mi celkom stačia. V poslednom čase sa vyhýbam cintorínom a nedávno v piatok som sa prekonal a zúčastnil sa pohrebu, čo je u mňa pokrok. Markíza informuje, že cintoríny na Slovensku sú preplnené ľuďmi. Neuviedli ale, ktorých je viac. Problémy sú z parkovacími miestami pre živých aj mŕtvych. Jedni majú výhodu, už sa nemôžu rozčuľovať. Na druhej strane, neozvú sa ani keď ich za nezaplatené "parkovacie miesto" odtiahnu, alebo keď im ukradnú kvety. Na cintorínoch sa toho nakoniec deje toľko, nech je tam hocikto v akomkoľvek stave, nudiť sa rozhodne nebude. Takže ani najzložitejšia filozofická otázka, akou je ľudský život, sa vlastne nikdy nekončí. K tomu jednoduchému zisteniu ani netreba výklad teórie posmrtného života podľa všetkých svetových náboženstiev, čo však potvdzuje, že niečo na tom bude. Keď je ešte niekto kto neverí na niečo, čo si myslia ľudia už tisíce, možno milióny rokov, tak klame sám seba. Aj keby to bolo klamstvo, tak už len sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou. A okrem toho, bolo by to strašne hlúpe, keby bol život, potom smrť, a nič viac. Totálna blbosť. Chlieb s maslom si tiež nedávam bez masla.
Nesmiem zabudnúť na vymedzenie pojmov a dojmov. Niekto mi vždy, vždy, vždy vraví, že smrť je súčasťou života. Berme to ako chceme, ale smrť určite nie je súčasť života. Živý človek asi nie je mŕtvy, že? Neplatí to len u politikov sociopatov a iných amorálnych, bezcharakterných bytostí, ktoré sú mŕtve už zaživa.
Takže ži, nechaj žiť, choď zapáliť sviečku na hrob a nefajči. Vážme si seba navzájom kým sme, a kým sme ľudia. Amen.
Zde hledá 