May 2009

Príbeh Ulice

29. may 2009 at 18:42 | Milan |  Photoreport KONCERTY
Muzikál o tom, čo by na sídlisku nemalo byť. Agresivita, nadávky, jedna vražda, drogy, sex a hip-hop.
Foto: greatmilan.blog.cz

Majáles

27. may 2009 at 23:56 | Milan |  Photoreport
Hotelová akadémia, Baštová 32, Prešov - 10. ročník Majálesu
Foto: greatmilan.blog.cz

Ľudové hlúposti

23. may 2009 at 22:46 | Milan |  Úplnie vážne
  • Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, zlí sa potlačia a ja vás stade všetkých vyhodím!
  • Akoby hrach na stenu hádzal. Keď ho to baví...
  • Ešte ti mlieko po brade tečie... A už dojíš druhú kravu.
  • Múdry ako sova. V noci začína žúrovať.
  • Kto sa smeje naposledy, ten má dlhé vedenie.
  • Kto sa smeje naposledy, nemá zuby.
  • Bordel jak v tanku. Stále lepšie, ako v našich kasárňach, pán generál!
  • Akoby mu z oka vypadol. Nemal zapnuté bezpečnostné pásy.
  • Aká matka, taká Katka. Aká placka, taká facka.
  • Bez práce nie sú koláče. Bez tých koláčov sa zaobídeme.
  • Kto druhému jamu kope... Pomýlil si kataster.
  • Kto druhému jamu kope... Je cestár.
  • Kto druhému jamu kope... Toho ešte nevyhodili z práce.
  • Kto sa smeje naposledy... Ten býva tak ďaleko, že mu ešte neprišiel účet za plyn, vodu, elektrinu a telefón.
  • Rozprávaš, až sa ti z huby parí. Nie si besný?
  • Pomaly ďalej zájdeš. Ale nám stačí ísť raz-dva len tu do krčmy.
  • Kup si niečo na seba. Alebo schudni.
  • Som hladný ako vlk. Aj červenú čiapočku by som vykostil.
  • Trafená hus zagága. Lebo krváca.
  • Pod lampou býva najväčšia tma. Lebo elektrina je drahá.
  • Sýty hladnému neverí. Lebo taký tu ani nie je.
  • Dvakrát meraj, raz rež, a prsty počítať už ani nemusíš.
  • Leje ako z krhly. Pomaly budem chovať už len kaktusy a pestovať ťavy.
  • Jablko nikdy nepadá ďaleko od stromu. Ale... Niekedy jablko predsalen spadne ďaleko od stromu. A niekedy ho aj pokosím kosačkou.
  • V núdzi spoznáš priateľa. Lebo je na tom horšie ako ty.
  • Ticho pred búrkou. Bordel po búrke.

Američan v ružových trenkách odrazil Talibancov, minister ho chváli

23. may 2009 at 21:44 | Milan |  the great times
Americký minister obrany Robert Gates pochválil vojaka slúžiaceho v Afghanistane za neuveriteľnú inováciu psychologickej taktiky boja. Zachary Boyd pri útoku bojovníkov z militantného hnutia Taliban bojoval len v ružových trenírkach s nápisom: "Milujem New York". Fotka vojaka sa dostala na titulnú stranu New York Times. Ísť do bitky proti bojovníkom Talibanu v trenkách a papučiach chce zvláštny druh odvahy. No celý ja...
Foto: ČTK/AP

Paroubek a vajíčka

23. may 2009 at 21:31 | Milan |  Politická scéna
Predseda sociálnej demokracie, Jiří Paroubek, si na svojom predvolebnom turné akosi zabudol zmeniť názov programu. Niektorí "piaznivci" po ňom hádzajú vajíčka, iní ho netrafia. Niekto rád položí pred Paroubka kartón vajec so slovami, aby sme ich po sebe nemuseli hádzať, no ten ich od zlosti rozkope a zašpiní dav. Inokedy vajíčka vytrhne z ruky ochranka a rozšliape ich svojimi šrotovacími nohami. Pán Paroubek je tiež veľmi premenlivý človek, ako počasie v sprche. Najprv popiera útoky vrhačov vajíčok, potom zareve, že sme prasatá, v čom má nepochybne pravdu, posiela študentov s vajíčkami do cukrárne a nakoniec sám rozdáva čokoládové vajíčka. Očividne sa mu tie vajíčka zapáčili.
A preto je ďalší Paroubkov program spojený s vajíčkami. Kotkodákanie, znesenie vajíčok, sedenie na vajíčkach, obed v kuríne, naháňanie sa s kohútom, vrhanie vajec na Paroubka a späť. Očista a potom už len pokojný spánok na bydle. Je to ten najoriginálnejší politický program.

Maľovaný panelák 2

23. may 2009 at 15:22 | Milan |  Photoreport
Foto: greatmilan.blog.cz

Film: Znovu 17

20. may 2009 at 23:09 | Milan |  film a tv
Tak tento film spĺňa asi všetky kritéria, ktoré by u mňa dobrý film mal mať. Bol tu bláznivý humor. Súčasťou filmu Znovu 17 sú aj nadprirodzené prvky, ale v súlade so súčasnými otázkami života si viem všetko predstaviť celkom reálne. Film vo mne zanechal zážitok. V rámci kvality spracovania som dokonca nemal žiadne pocity o tom, že niečo by som dokázal urobiť lepšie. To sa mi nestalo už celú večnosť. Téma predčila moje očakávania. Konečne som zažil niečo, pri čom môžem pochopiť svoj vlastný život. Aké sú moje hodnoty. Aká dôležitá je rodina. Naskytol sa iný pohľad na problémy rodičov a detí. Tie problémy sa dajú zmeniť na šťastie. Teraz mám naozaj znovu 17. Faktom je, že sa mi nesedelo dlho, film zbehol veľmi rýchlo a dokázal ma zaujať v dokonalej pohode, akú som v kine snáď ešte ani nezažil. Čo viac k filmu dodať. Výborný.

George Sandová - príbeh jej života

19. may 2009 at 19:21 | Milan |  film a tv
Chvíľu som pozeral dokumentárny film na Dvojke, dnes naobed. Na prvý pohľad nič zvláštne. Ale bolo. Z Francúzska vyžaruje pokojná atmosféra umenia aj cez televíznu obrazovku. Aj Benátky a kaviarne majú svoje čaro. Dlho som hľadal niečo tak príjemné a pritom dojem na mňa urobí úplnou náhodou takýto dokumentárny film. Možno opačný pohľad by som mal, keby som sa ocitol práve v tom období. Som rád že som tu a ani neviem prečo. Za veľa rokov plných predsudkov a bláznivých nápadov sa nič nezmenilo.

O filme (STV):
Žena s mužským krstným menom, George Sandová, nás zaujíma svojimi postojmi, svojím legendárnym životom rovnako ako aj svojim dielom. V čase, keď ženy nosili korzety a sukne až po zem, George sa zväčša v spoločnosti ukazovala v mužskom obleku, cylindri a s cigarou v ruke. Okolie dráždila alebo fascinovala svojím hlučným prejavom, drsným humorom a mileneckými vzťahmi, v ktorých vždy zohrávala dominantnú rolu. Nikdy sa nevzdala pera, takmer päťdesiat rokov sa pokúšala o všetky literárne žánre a nesmieme zabudnúť na jej novinársku činnosť. Sama o sebe stelesňuje mýtus romantickej ženy, zápalistej a vášnivej, predstavuje kľúčovú postavu literatúry 19. storočia, ktorá písaním dosiahla osobnú slobodu. Šokujúce boli aj jej romány, v ktorých sa nachádzalo množstvo prekvapivo otvorených erotických pasáži a prenikavých postrehov týkajúcich sa partnerských vzťahov. Táto nezávislá a hrdá žena sa preslávila nielen svojimi románmi, ale aj svojimi mileneckými románikmi. Z nich najznámejším sa stal jej vzťah s výnimočným poľským romantickým skladateľom a veľkým klavírnym majstrom Fredericom Chopinom.

Znovu 17

19. may 2009 at 15:46 | Milan |  diary
Zajtra možno pôjdem opäť do kina. Pozvanie kamaráta si vážim a sám som zvedavý, čo to zas bude. Má to byť komédia, tak dúfam, že to nebude tragédia. Pozrieť si film v multiplexe je možno lepšie než stiahnuť si ho z internetu. Naskytli sa mi obe možnosti a využijem tú prvú.
Bude to film, ktorý ma nejak veľmi nestrhol ani po zhliadnutí strhujúceho traileru. Znovu 17. Mať znovu 17, to by bolo. Ešteže mám práve 17 rokov. Možno objavím nové možnosti vo svojom 17 ročnom živote. Film o mne v mojom veku doteraz nikto nenatočil. Napriek tomu sa obávam, že bude všetko rovnaké aj po skončení. Nezapadám totiž do žiadnej tabuľky a vymykám sa občas aj sám sebe. Alebo prídem na to, že skáčem vyššie ako zbytok osadenstva na tejto planéte vo veku 17 rokov. A možno sa budem na chvíľu správať skutočne ako 17 ročný a nie ako 17 ročný.

A nieže nás v priebehu dvoch dní znovu privíta riaditeľ kina príjemnými slovami a ešte poprosí, aby sme sa zas neohadzovali popcornom. Ullalaaaaa.

Ako sa zbaviť trémy

19. may 2009 at 15:26 | Milan |  the great times
Ako sa zbaviť trémy, opisuje SME. Po prečítaní článku sa nič nové sa nedozviete, možno len chytíte niečo, čo ste doteraz nemali. Trému. http://zena.sme.sk/c/4845904/ako-sa-zbavit-tremy.html

Stres - Iracionálna emotívna reagencia, akútny stres ľudského organizmu, stage fright (strach z pódia). Ako sa ho zbaviť? Mááám veľkýýý streees. Jednoducho sa ho treba zbaviť.

Dva výnimočné koncerty

19. may 2009 at 15:10 | Milan |  hudba
NoName
Skupina NoName zahrala svoj tisíci koncert na Dni mesta Košice. Koncert bol famózny. Hmm, len som na ňom nebol.

Oasis
Koncerty Oasis sú tak trochu adrenalínovým zážitkom. V minulosti gitaristu skupiny napadli na pódiu. Ani berlínsky koncert v rámci turné k albumu Dig Out Your Soul nebol ľahko zabudnuteľným. Fanúšikovia po každej piesni predkapiel dávali jasne najavo, koho chcú na pódiu a kto už má odísť. Dočkali sa. Stačil jediný Liamov pohľad do publika a fanúšikovia boli doslova v extáze. Prvá polovica koncertu bola vskutku divoká, na rozdiel od strnulých hudobníkov sa diváci v predných radoch hýbali niekedy až príliš.
Pri jednom z vrcholov koncertu, behom piesne Morning Glory, dokonca zdravotníci museli z publika "evakuovat" zhruba desať ľudí. Skladba I'm Outta Time bola poctou pre Johna Lennona. Keď sa z mikrofónu ozval zvuk, ktorý tam jednoducho nemal čo hľadať, spevák sa agresívne pozrel na zvukárov, tresol z mikrofónom o zem a odišiel. Zbytok piesne museli hudobníci odohrať bez spevu. Na jednej strane škoda pokazeného hitu, na druhej to dodalo koncertu výnimočnosť.


Teplý deň

18. may 2009 at 20:25 | Milan |  diary
Až teraz som si uvedomil, že je máj. Začína sa obdobie vyšších teplôt a príde leto. V lete je život prežitý najintenzívnejšie. Každý má rád niečo iné, ale v lete sa dá všetko.
Dnes bol celkom teplý deň, 26 stupňov. Príjemný vzduch. Čo v takom čase robiť? Alebo vlastne, neviem čo skôr robiť. A tak idem na bicykel, preháňam sa po cyklistickom chodníku cez mesto, menší výstup na kalváriu, tam je výhľad na celé mesto. Ale sadnem si radšej opačne a opieram sa chrbtom o zábradlie, počúvam hudbu z mp3 a rozmýšľam, čo mi v živote chýba. Prichádzam na to, že takto je to dobré. Môžem robiť čo chcem. Mám rodinu a kamarátov, športujem, z problémov sa vždy nejak dostanem a... teraz tu sedím, a nič mi nechýba. Vôbec nič. Mám rád tento pocit uspokojenia.

Teraz to vyzerá, akoby mi z toho tepla... Mám toho veľa, ale nemám všetko. Ani všetko nechcem. Čo by to bol potom za život. Keď mi niečo chýba, snažím sa to získať. Potreboval by som si kúpiť nejaké objektívy k zrkadlovke, výkonný notebook s veľkým displejom. Sú aj iné veci ktoré by som chcel. A nie sú to len veci. Rád by som bol niekde v Austrálii na pláži. Alebo v Chorvátsku a na Sibíri. Zároveň je všetko len relatívne. Preto ma netrápi že nie som všade a nemám všetko. Som tu a žijem. Ako si na tom ty?

Nedodržaný sľub

18. may 2009 at 19:25 | Milan |  film a tv
Zo školy som bol v kine. Film Nedodržaný sľub zaujal v zahraničí natoľko, že získal hlavnú cenu v Los Angeles, je natočený podľa skutočného príbehu Martina Petráška z Bánoviec nad Bebravou, hlavný hrdina teraz žije v USA. Na jednej strane môžeme byť radi, že u nás vznikol film, pretože slovenská filmová produkcia v súčasnosti takmer neexistuje. Pred časom som však povedal, že slovenské filmy sú depresívne. Tento film taký naozaj je. Navyše, ďalšia historická téma. Akoby sme na dnešnú realitu nemali potenciál. Neprekvapuje ma, že je film natočený dobre. Boli využité slovenské zákutia, smiešne tváre hercov, zvládnuté boli aj scény v horách. Schátralé interiéry nebolo potrebné opravovať, čím sú šetrné k rozpočtu a boli určite jedným z faktorov, kvôli ktorým sa film vôbec natočil. V Nedodržanom sľube občas cítiť prísne držanie sa konvencií pri dramatizácii filmu. Niekoho možno zaujmú vojenské akcie, paľba, prestrelky, no celkovo je tu všetko urobené s rozvahou spiacej princeznej - Slovenskej televízie. Asi najdôležitejšie je povedať, že všetky sfilmované zážitky sa točia okolo motívu židovstva, ktoré síce bolo súčasťou Slovenska, ale dnes je to už takpovediac exotika. Na konci sa sám autor pozerá na Bratislavu pohľadom bez slov a neskôr sa zobrazujú autentické fotografie - to dodáva veľkú dávku dokumentaristiky. Príbeh osloví najmä mladých ľudí, ktorí si dejepis len tak neotvoria a k takým srdcervúcim témam sa už vôbec nedostanú. Keď som sledoval reakcie po skončení, všetkým sa film páčil. Je dobrý. Mňa ale nedostal, nezanechal vo mne dojem. Pozerať sa v každom prípade dá.

O filme (STV):
"Nedodržaný sľub" je filmovou rekonštrukciou netypického vojnového príbehu Martina Friedmanna-Petráška, slovenského Žida z Bánoviec nad Bebravou. Martin bol nadaný futbalista a so spoluhráčmi často behal zvoniť do miestneho kostola, kde pôsobil ako farár istý Jozef Tiso...
V čase okolo Martinovej bar micvy bol vyhlásený Slovenský štát a u Friedmannových bola posledná rodinná oslava...
Otec prosil všetkých členov rodiny, aby sľúbili, že sa tu za rok opäť zídu, ale ukáže sa to ako márny sľub. Mamička krátko nato šije žlté hviezdy na kabáty. Martina vylúčia z futbalového klubu a všetky židovské obchody sú "zarizované." Keď sa rodine naskytne príležitosť emigrovať do Palestíny, ich otec neistú budúcnosť "v púšti" odmietne...

Začínajú transporty a Martinov brat so sestrou odchádzajú do Poľska medzi prvými. Bezmocnosť rodičov zapôsobí na chlapca tak silno, že sa rozhodne konať. Vydá sa za svojim spoluhráčom Fredom Mahlerom do "židovského tábora" v Seredi, kde Fred vytvoril táborové futbalové mužstvo, ktoré poskytuje svojim hráčom aspoň dočasné bezpečie. No, ocitol sa v pasci. Nezostáva mu nič iné, ako tvrdo pracovať a hrať o život v brutálnych zápasoch proti strážcom.
V roku 1942, tesne pred transportom, sa Martin dozvie o Osvienčime. Snaží sa uniknúť, ale skončí s číslom na krku v rade pred dobytčákmi. Vyslobodí ho až veliteľ tábora, ktorý je futbalovým fanúšikom, ale jeho kamarát Fred, už také šťastie nemá...

Martin sa dostane do pracovnej čaty a odtiaľ utečie do Bánoviec. Rodičovský dom je zapečatený. Prepracovaný a podvyživený dostane dvojitý zápal pľúc. Sereďský doktor sa rozhodne k riskantnému zákroku a zaživa otvorí Martinove pľúca. Operácia sa podarí. Odchádza na doliečenie do sanatória.
V Tatrách, medzi chorými na tuberkulózu, sa Martin napcháva jedlom a odmieta milostné návrhy krásnej pacientky, aby sa neprezradilo, že je obrezaný. Po vyliečení musí odísť aj bez dokladov hľadať nové útočiská. Pracuje jako robotník v kláštore a pod falošným menom Martin Petrášek sa pridá počas SNP k partizánom. Poslednú vojnovú zimu prežije v horách so skupinkou sovietskych výsadkárov, z ktorých niektorí sú ešte väčšími antisemitmi než Nemci. Na konci vojny sa Martin vracia do Bánoviec, ale v jeho rodnom dome už štyri roky žije iná rodina. Dovolia mu prehľadať povalu, kde nájde staré rodinné fotky a žltú hviezdu - prišiel čas odsťahovať sa do Izraela...

Svet čo sa skrýva v nás

17. may 2009 at 22:05 | Milan |  My photos
Sú to naše pocity
Foto: greatmilan.blog.cz

Dobrý týždeň

16. may 2009 at 9:18 | Milan |  diary
Trochu veľmi vás oboznámim z mojím posledným týždňom (v prípade, že vám neskolabuje váš osobný alebo verejný počítač, tak sa dočítate aj niečo viac)

Minulý víkend bol nabitý aktivitami, vlastne tak, ako všetky ostatné víkendy. Nie vždy však maľujem bytovky. Maľoval som bytovku (panelák/blok/veľké monštrum/typickú sídliskovú opachu) spolu s ďalšími umelcami z výtvarnej školy, s kamarátom sme stvárali bláznovstvá, skúmali sme opustené vojenské kasárne a flákali sme vo Wave klube. Bol som aj na motokrosových pretekoch.
V pondelok ráno som prišiel do školy nabitý energiou. Aj blesk by mi závidel. Cítil som sa ako na vrchole kopca. To sa však začalo meniť, s pribúdajúcimi problémami narastal stres a nepohoda. Podarilo sa mi pretrpieť zasrané testy a vo štvrtok, keď som bol už vyčerpaný, skončil mi pracovný týždeň. Konečne som sa dostal z dna priepasti, do ktorej som od pondelka padal. Som zase na vrchole.
Piatok ma čakalo posledné školenie o médiách v tomto školskom roku, dostal som aj nejaký certifikát (alebo doktorát) o absolvovaní vzdelávacieho podujatia. Ten som nechal tam, prevezmem si ho inokdedy, lebo po skončení (odovzdávania Gremmy) som sa ponáhľal na pešiu zónu, aby som urobil fotoreportáž z veľkého tanečného podujatia. Na štvorylke som bol teraz poprvý krát, minulý rok som bol niekde na druhom konci republiky. Som rád, že mi to teraz vyšlo, školenie skončilo v rozumnom čase. V centre mesta ma najviac zaujali príjemní mladí ľudia a deti. Tu sa nikto na nikoho nehneval. Radosť prejavil snáď každý. Aj ja. Dostal som aj školský časopis našej školy, Hotelácke noviny, v ktorom mi vyšli dva moje články. Trochu ma mrzí, že je to posledné vydanie časopisu v tomto školskom roku. Vždy sa niečo deje a vždy je o čom písať, život v nás prúdi bez prestania.
Teraz je sobota a ja som si spomenul, že naposledy som si okusoval nechty v škôlke.
V nedeľu má moja mladšia sestra veľký deň, prvé sväté prijímanie. Keď vychádzame z toho, že nedeľa je deň Pánov a zároveň má moja sestra prvé sväté, tak to sú dve veľké dni v jednom. V kríze treba šetriť. Som zvedavý, aké to v Konkatedrále sv. Mikuláša bude. (Haaha, napísal som sv. Milukáša : )) A možno príde aj sv. Mikuláš!
Nasledujúci týždeň sú maturity, neviem aké zas, mám pocit že maturity sú nonstop celý rok. A pritom na nich kašlem. Nikdy som sa o maturity nezaujímal a ak áno, tak ich len kritizujem. To nie je žiadna skúška dospelosti. Skúšajú sa úplné hovadiny, nekorešpondujúce s využitím v živote, v avizovanej dospelosti. Maturity sú tiež jedna z najväčších blamáží a dúfam že keď dôjdu na mňa, už tu nebudem. Noo. Keďže sú tie maturity, my musíme zas vypadnúť do kina, na branné a na iné "pozaškolské flákaniny". Vo štvrtok mám prax ako obsluha v školskej restaurácii (najlepšej reštaurácii na rohu) a v piatok má moja trieda prax z varenia. V ďalší týždeň sa aj napriek pokračujúcim maturitám učíme, ale radšej nemyslím na to, čo to tam bude. Keď raz začne školský týždeň, je o zábavu postarané. To bol sarkazmus

Čo sa týka blogu... Jeho sa nič netýka : ))

V lete plánujem na mojom blogu viaceré inovácie, ktoré budú zavedené popri terajšej prevádzke. Možno sa to nezdá, ale prispievať do blogu je tvdá práca, aj keď to ako prácu neberiem. Sú to aj hodiny sedenia a písania, spracovávania dát a editovania tisícok fotografií, z ktorých sa na blog dostanú len tie vyvolené. A to nehovorím o riskovaní života vo svete, v teréne. V každom prípade, tento blog by mal postupom času naberať na kvalite a rôznorodosti tém (zmena kvality vyhradená). Chcem spolupracovať s niektorými firmami a možno vytvorím tím ľudí do tejto mini tlačovej agentúry. Vzhľadom na originalitu budúcich riešení nebudem nič bližšie špecifikovať (aj napriek tomu riziku, že zabudnem totálne šicko). Veď napokon, všetko sa vždy vylepšuje, dakedy aj blbne, ale všetci ste určite milo prekvapení. Teším sa na vás každý deň.
Kacírsky som uvažoval už aj o tom, že by som po troch rokoch aktívneho blogovania na nejaký čas odišiel z "éteru". Minulý rok (aký bol rok?) som sa pred koncom školského roka v Chorvátsku úplne odpútal od bežného života (tiež s tými umelcami z umeleckej školy). Bol som ako v raji. Niekedy je dobré nerobiť ani to, čo robím rád. Bez blogu som bol najdlhšie len niekoľko dní až mesiac, ale nikdy som neprestal zbierať námety a fotil som. Skončiť, to by nebolo ono. To dokáže každý. Robiť niečo naplno, nech je to čokoľvek, to chce aj riadnu dávku neviemčoho. Mám na to obľúbenú vetu: Kdyby to bylo jednoduché, dělali by to všichni. Život v nás pulzuje stále a život tvorí aj tento blog.

Štvorylka

15. may 2009 at 18:09 | Milan |  Photoreport
Prešov sa po druhýkrát zapojil do medzinárodného projektu Quadrille Dance Festival a stal sa jedným z 58 miest 9 európskych krajín, ktoré v ten istý deň a tú istú hodinu roztancovali svoje námestie. Po privítaní všetkých krajín (aj v našom jazyku) prostredníctvom telemostu priamo zo Slovinska, začalo 4 tisíc prešovských žiakov a študentov na poludnie tancovať štvorylku. Táto akcia rozhodne prispela k môjmu trvalému názoru: Prešov, je kráľovské mesto kultúry.
Foto: greatmilan.blog.cz

Franz Ferdinand

14. may 2009 at 22:28 | Milan |  hudba
Môžem celkom s istotou povedať, že Franz Ferdinand, ako jedna z najdôležitejších skupín britskej alternatívnej scény je tá najlepšia možnosť, ak chceme pohodu. Metal metal oukej, každý deň. Pohoda, to je rock v podaní Franz Ferdinand. Je príjemné, že si zachováva stále svoj špecifický štýl.

Slota a jeho autíčko, na ktoré nemá

14. may 2009 at 22:14 | Milan |  Politická scéna
Ján Slota u mňa nikdy nemal sympatie a nikdy nebude mať pochopenie. Práve naopak. Neznášam niekoho, kto sa nevie správať. Vyjadriť svoj názor priamo a vulgarizovať sú dve odlišné veci, čo bežní občania nevedia.
Neznášam niekoho, kto kradne. Médiá v poslednom čase rozmazávajú slotov Mercedes SLR 772 Edition (ktorý dosť dobre poznám), približne za 20 miliónov korún. Je to najrýchlejšie sériovo vyrábané auto na svete a jeden z najexkluzívnejších modelov. V rukách slovenského naničhodníka je to fatálne trápne. Či je naozaj jeho, alebo je majiteľom syn, vlastník firmy, ktorej výnosy na kúpu takéhoto auta nestačia, na to kašlem. Nemôže mi však byť ľahostajné to, že predstavitelia štátu, vlády, poslanci, rozmýšľajú nehospodárne a v rozpore so sociálnym cítením resp. reálnym štandardom občanov. Sú to opilci, klamári, chvastúni. Mafia.

Ako sa píše v Biblii: "Nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora". To platí v dnešnej dobe rovnako intenzívne, než napríklad v stredoveku, keď o živote a smrti rozohodovala nálada držiteľa meča. Ide o to, že v živote sa zabúda byť dobrým človekom. Takýmto príkladom je Slota a svetská moc sa vymyká z obyčajného ľudského cítenia dobra.

Lavagance

14. may 2009 at 21:50 | Milan |  hudba
Málokedy mám chuť vyjadriť svoj názor na hudbu konkrétnej skupiny. A to aj v prípade, že je pre môj hudobný svet dôležitá. Ešte menej to platí na slovenskú hudobnú scénu. Nastal však prípad, keď chcem.

Lavagance. Z tejto slovenskej skupiny mám veľmi dobrý pocit. Niektoré skladby presne zapadajú do britskej alternatívnej scény. Akoby nie zo Slovenska. Čiže je to kvalita. Táto hudba má však v sebe niečo viac. Je neskutočne inšpiratívna, pohodová, dobré efekty, hlas, citlivý gitarový podkad, menšie sóla.
Počúvam naozaj široké spektrum hudby. Najradšej mám rock. Môžem povedať niečo, čo sa ešte nestalo. Asi to budem počúvať donekonečna : )) Len škoda, že som nemohol byť na turné.

Stares

14. may 2009 at 21:36 | Milan |  hudba
Výborná bratislavská skupina. Mám taký "pohľad" (stare), že vokalistka je dosť neprirodzene výrazná. Môj otec hovorí (pustil som mu to), že angličtina v skladbách nemá pravý anglický prízvuk. Vraj je cítíť, že to nie je "angličtina". To mi však nevadí. Dajme tomu, že to všetko patrí k vlastnej identite skupinyyyyyyyyy. Dobre sa to počúva. Občas "do mňa zareže" dobrá melódia spevu. Ako alternatíva dobrej hudobnej alternatívy je to oukej.